Luzern s 80 000 obyvateľmi privíta ročne neuveriteľných 10 miliónov turistov (s nadpriemerným finančným ziskom). 

Meno má pekné. Luzern, z latinčiny lampa, lampášik. Možno spomienka z minulosti na rybárov, ktorí si svietili na jazere malými lampášikmi. História mesta siaha až do stredoveku, keď na tomto území vznikali kláštory, vrátane benediktínskeho Saint-Léger (r. 710). Mesto založené v rokoch 1180 -1200 bolo prvým mestom, ktoré sa pripojilo ku Švajčiarskej konfederácii (r. 1332). Z chudobného mesta rybárov a žoldnierov sa postupne stáva raj pre milovníkov luxusu a potešenia ale i umenia a prírody. Mestu s impozantnými fasádami a malebnými strechami, s neopakovateľnými výhľadmi na jazero robia kulisu majestátne hory.

Luzernom preteká rieka Reuss. K jeho výraznému hospodárskemu rozmachu významne prispelo otvorenie cesty Saint Gothard, ktorá začiatkom 13. storočia uľahčila pohyb tovaru cez Alpy.

Množstvo historických pamiatok od kostolov, veží, fontán až k svetoznámym mostom dodáva mestu osobitý šarm. Keď sa od jazera pozeráte smerom k starému mestu, nemôžete prehliadnuť hradby Museggu z 13. storočia. Sú považované za jedny z najdlhších (800 m) a najzachovalejších mestských hradieb vo Švajčiarsku. Pohľad na osvetlené veže je očarujúci hlavne v noci. Skúste ich spočítať, ak napočítate 9 veží, ste dobrými pozorovateľmi:-)

V hradbách žijú vzácne druhy hniezdiacich vtákov. Každá veža má svoju zaujímavú históriu a svoje meno, ale spomeniem len jednu z nich, 33 metrov vysokú vežu s najkrajším výhľadom na mesto, prístupnú verejnosti – vežu Männliturm. Na vrchole má kovovú postavu muža, vojaka s vlajkou.

Luzern som mala potešenie navštíviť už tretíkrát. Prvýkrát to bola krátka prechádzka v centre, druhýkrát som absolvovala celodennú plavbu po tunajšom jazere, ktoré je známe pod menom jazero Štyroch kantónov. Často sa používa názov Luzernské jazero, to je správne použitie len pre časť jazera v bezprostrednej blízkosti mesta. Tretia návšteva bola najserióznejšia, pripravovala som sa na napísanie tohto blogu a svedomito som si prešla väčšiu časť mesta 🙂 Môžem potvrdiť, je čarovné…

Prehliadku sme začali v prístave, kde našu pozornosť upútala flotila luzernských lodí, ktoré neúnavne premávajú s turistami po jazere. Samozrejme, že ani my sme neodolali a približne trojhodinovú plavbu sme si naplánovali na nasledujúci deň.

Vráťme sa však do prístavu. Pozoruhodné sú tu dve budovy: Kultúrne a kongresové centrum KKL a železničná stanica. Sú to architektonické skvosty dvoch architektov, Jeana Nouvela a Santiaga Calatravu, ktorí majú na svojom zozname niekoľko úctyhodných stavieb. Zlé jazyky hovoria, že aj majstri svojho remesla sa sem tam seknú a pravdou je, že obe stavby sa nevyhli drobným chybám.

KKL je multifunkčná stavba, známa predovšetkým najlepšou akustikou v Európe. Koncertná sála, v ktorej sa organizuje 500 koncertov ročne ponúka 2000 miest. Budova ma ohromujúco veľkú a predovšetkým plochú strechu. V zime ju musia vyhrievať, aby sa na nej nedržal sneh. S veľkou dávkou predstavivosti budova znázorňuje tri lode. Architekt vytvoril tri pomyselné časti, predelené vodnými plochami. Prvá, ktorá sa v nich „okúpala“ hneď pri inaugurácii budovy, bola svokra architekta Jeana Nouvela:-) Priznám sa, že keby ma na tú vodnú plochu neupozornila sprievodkyňa, tiež by som v nej možno skončila-) Stavba je to však vskutku impozantná. Mimochodom Jean Nouvel zanechal stopu aj v Prahe, jeho futuristický administratívny komplex – Zlatý andel má sídlo na Smíchove.

Luzern je hlavné mesto i dôležité kultúrne a politické centrum rovnomenného kantónu. Je významným dopravným uzlom celého Švajčiarska, história jeho železničnej stanice sa začala písať v roku 1856, kedy bola uvedená do prevádzky. Jej nasledovníčka bola neskôr zničená požiarom v roku 1971. Žiaľ nebol to posledný požiar s fatálnymi následkami, ale o tom neskôr:-) Na scénu prichádza ďalší svetoznámy architekt Santiago Calatrava, ktorý je autorom World Trade Center Transportation v New Yorku a údajne železničná stanica v Luzerne pripomína túto jeho stavbu. 

Pred modernú stanicu bola opätovne umiestnená historická brána. Môžeme to interpretovať aj tak, že história sa tu zaujímavo snúbi s modernou architektúrou. I keď brána je historickým klenotom, údajne tu stojí len preto, že pri výstavbe podzemného parkoviska sa zabudlo na klimatizáciu:-) Práve historická pamiatka má za úlohu prekrývať ventilačné vývody. Napriek týmto zlým jazykom, faktom zostáva, že pôvodný vchod do starej budovy, vyzdobený bronzovou sochou švajčiarskeho sochára Richarda Kisslinga „Zeitgeist“, stále pripomína slávne časy starej stanice.

Najvzácnejšou pamiatkou Luzernu je bezpochyby Kaplnkový most a jeho veža. Drevený most z roku 1333 je približne 204 metrov dlhý a považuje sa za najstarší krytý drevený most v Európe. 

Napriek tejto unikátnosti, stačilo v roku 1993 len jedenásť minút k tomu, aby zhoreli jeho dve tretiny. Neuveriteľná tragédia nielen pre Luzernčanov, a to i napriek tomu, že sa požiar obišiel bez strát na ľudských životoch. Príčina požiaru nie je dodnes známa, predpokladá sa, že vznikol z ohorku cigarety pohodenej na čln uviazaný pod mostom. 

Luzernčanom tak zostane navždy zapísaný 18. august 1993 ako čierny deň mesta. A to i napriek tomu, že most bol opravený za niekoľko mesiacov. Pochopiteľne na ňom zaviedli špeciálne protipožiarne opatrenia: nainštalovali protipožiarne alarmy, videokamery, na moste platí zákaz fajčenia a pod mostom už nekotvia malé rybárske člny. Veľa fotografií či videí na internete z tohto požiaru nenájdete. Bolo to okolo polnoci, písal sa rok 1993 a o mobilných telefónoch s fotoaparátom sme ešte ani nesnívali…

Most je osobitý nádhernou kvetinovou výzdobou a predovšetkým výtvarnými dielami vo farbe trojuholníkových panelov, ktoré dokumentujú históriu mesta. Aj keď väčšinu z nich zničil požiar, určitá časť panelov sa nachádzala v čase požiaru v archíve a práve tie aktuálne zdobia romantický most. Ten plní i praktickú úlohu, spája staré mesto s novým. V minulosti slúžil ako súčasť mestského opevnenia a miesto monitorovania okolia pred prípadným útokom od jazera. Preto aj drevené zábradlie mosta od jazera je vyššie ako od rieky a to si všimne len málokto:-) Jeho neoddeliteľnou súčasťou je Vodná veža, ktorá slúžila ako väznica, mučiareň či mestský archív. A tých vtákov čo tam hniezdi…

Keď sa dostatočne pokocháte a niekoľko-krát prejdete po tomto moste, možno si všimnete, že asi 400 metrov ďalej vedie cez rieku Reuss i ďalší drevený Spreuerov most, dokončený v roku 1408. Známy je i pod názvom Mlynský most alebo Most tanca smrti. Pôvodne viedol len do polovice rieky, kde sa v minulosti nachádzal mlyn a slúžil jednoducho aj na vyhadzovanie plevu, ktorý vznikal pri mletí obilnín. Názov je odvodený z kolekcie 67 morbídnych obrazov švajčiarskeho maliara Kaspara Meglingera, ktorý umeleckým spôsobom vyjadril myšlienku, že v smrti sme si všetci rovní.

Nie som ani v polovici opisu parádneho mesta, ktoré si zaslúži adekvátnu pozornosť. Spomeniem ešte dve pamiatky, ktoré mňa uchvátili najviac:Luzernský lev a Jezuitský kostol. Zostane mi ešte množstvo materiálu na druhú časť blogu:-)

Rada navštevujem kostoly. Všímam si stavbu, atmosféru, dekoráciu, oltár, krucifix i neodmysliteľnú súčasť kostolov – organ. Využijem chvíľu kľudu a pokoja v zhone každodenného života na zamyslenie sa i zapálenie sviečky so spomienkou na niekoho blízkeho, zosnulého. Jezuitský kostol je prvý veľký barokový kostol postavený vo Švajčiarsku a je považovaný za jeden z najkrajších. Lucernský Jezuitský rád založený Ignácom z Loyoly v roku 1534 sa aktívne zúčastňoval v boji proti silnejúcim reformátorským tlakom. Napriek ďalším vplyvom Luzern zostal z mnohých dôvodov katolícky. Jezuiti si tu založili kolégium a podieľali sa na výstavbe kostola, ktorý bol dokončený a vysvätený v roku 1677. Kostol Saint-François-Xavier má veľkolepú charizmu, ktorú mu dodávajú i pravidelne uskutočňované kázne a cirkevná hudba. Obdivovať môžete i harmóniu viacerých štýlov od rokokovej výzdoby až po gotickú klenbu. Mne sa najviac páči roztomilá kombinácia farieb: ružová-biela-zlatá:-)

Luzernský lev, spisovateľ Mark Twain sa o ňom vyjadril ako o najsmutnejšom a najdojímavejšom kuse skaly na svete. Bol vytesaný v roku 1821 dánskym umelecom Bertelom Thorvaldsenom, je 10 metrov dlhý a 6 metrov vysoký. Je symbolom statočnosti švajčiarskych žoldnierov, ktorých zabili francúzski revolucionári v roku 1792, pri útoku na Palác Tuileries v Paríži. Švajčiarska garda v službách kráľa Ľudovíta XVI. bola zmasakrovaná po jeho rozkaze, aby zložili zbrane. Lev zomiera s kopijou zapichnutou v ľavom boku. Leží na ľaliovom kvete na znak svojej bezpodmienečnej oddanosti francúzskemu panovníkovi. Na levovi je vyryté motto: Na švajčiarsku vernosť a statočnosť

Helvetiorum Fidei ac Virtuti

V skale sú tiež vyryté mená padlých žoldnierov, ktorých bolo údajne okolo 800. Je to vskutku smutný a pôsobivý zážitok…

Samozrejme sme ochutnali i miestne špeciality. Voľba padla na príjemnú reštauráciu Lapin v centre mesta neďaleko Levieho pamätníka. I keď sme si museli počkať na stôl približne hodinu, stálo to zato. Pri výbere vína i jeho servírovaní sme boli poctení samotným majiteľom podniku:-) Čo sme si vybrali a ako to chutilo sa dozviete v druhej časti blogu o čarovnom meste Luzern. V ňom nevynechám ani ďalšiu atrakciu Luzernu, o ktorú sa zaujímali i Michael Jackson a člen kráľovskej rodiny z Bahrajn. Pozoruhodné sú miestne festivaly, karneval, slávnosti svetla, múzeá i ďalšie kostoly a hory. Priam nepochopiteľná je nadpriemerne početná enkláva ázijských turistov, ktorí denne navštevujú Luzern, urobia si v ňom nespočetné selfies a pri odchode si kúpia nejaké hodinky za minimálne 10 000 CHF:-) Spomenuté hodinky mi pripomínajú skutočnosť, že Luzern má aj svojho renomovaného „watchmakera“:-) 

Faktom je, že počas aktuálnej pandemickej situácii si Luzernčania od turistov trochu oddýchli…

Blog končím odkazom na tajomnú horu Pilatus, ktorú v žiadnom prípade neobíďte pri návšteve Luzernu Švajčiarsky Pilatus (2132 m) – tajomná Dračia hora, opradená legendami a ako bonus slovenský personál