Druhá najväčšia vodná priehrada vo Švajčiarsku bola postavená v rokoch 1969-1975. Stena je vysoká úctyhodných 180 metrov. Jedná sa o klenbovú priehradu so zakriveným polomerom, opierajúcu sa o vysoké skaly hôr.
Jedna z posledných etáp Tour de France v roku 2016, končila pri tomto vodnom diele, vo výške 1960 m n.m. Ako prvej zahraničnej horskej etape sa jej dostalo pocty, pomenovania ”Route du Tour”. Vďaka leteckým pohľadom na trasu etapy Bern – Finhaut – Emosson celý svet objavoval jej trblietavé údolie Trientu.
Odhliadnuc od cyklistickej parády, vodná priehrada Barrage d’Emosson je mojim obľúbeným turistickým cieľom. Keď môj syn pri júnovej návšteve prejavil záujem znovu vidieť toto podmanivé miesto, potešila som sa, že sa tam musím znovu vybrať :-).
Počasie nám vôbec neprialo, o dobrodružstvo sme však mali postarané. Predchádzajúce výlety do tejto pozoruhodnej prírodnej lokality prebiehali za ideálneho počasia:
Švajčiari sú majstri vo využívaní obnoviteľných zdrojov energií. Práve z vodných elektrárni pochádza 60 % elektriny vyrobenej v tejto krajine. Pridanou hodnotou je fakt, že tieto majestátne diela priťahujú turistov. Okrem svojho primárneho účelu, ktorým je výroba elektrickej energie, sú často rekreačným a turistickým cieľom.
Vo Švajčiarsku som navštívila viacero vodných diel, ale priehrada Barrage d’Emosson je zatiaľ bezkonkurenčne najobľúbenejšou. O priehrade uvediem základné údaje: rozloha 3,27 km², prevýšenie 1930 m, maximálna hĺbka 161 m a objem zadržiavanej vody je 227 mil m³. Je vsadená do panenskej prírody, kde si môžete vybrať zo siete turistických chodníkov či horských okruhov. Navštíviť ju môžete len 5 mesiacov v roku, od mája do októbra.
V oblasti môžete dokonca nájsť stopy dinosaurov staré 250 miliónov rokov. K dispozícii je tematický chodník o dinosauroch a geologických formáciách Álp, ako aj o histórii priehrady.
Ku korune priehrady i k jazeru sa môžete dostať autom. Ja vždy volím romantickejšiu možnosť, ktorá spočíva vo výstupe prekvapivými dopravnými prostriedkami: dvomi pozemnými lanovkami a jedným panoramatickým vláčikom, ktorý je ťahaný akumulátorovou lokomotívou. Prvá z pozemných lanoviek, so sklonom 87 %, patrí k najstrmším na svete.
V medzistaniciach si môžete pochutnať na lokálnych lahôdkach:
Ešte k tomu nášmu dobrodružstvu pri poslednej návšteve. Tohoročné leto je vo Švajčiarsku neobvykle daždivé a tak tomu bolo aj v tento deň. Ráno sa síce ukázalo slniečko a my sme sa s nadšením vybrali od Ženevského jazera smerom do hornatého kantónu Valais, k mestu Martigny. Tešili sme sa na očarujúci zážitok, ktorý ponúka park atrakcií VerticAlp Emosson. Spomínané tri dopravné prostriedky vyvážajú turistov z dedinky Chatelard cca za 1 hodinu do výšky 1965 metrov. Odmenou je fascinujúci panoramatický výhľad na magický Mont Blanc. Pre mňa je nepochopiteľné, že tento prírodný skvost stále nepoznajú mnohí ľudia, žijúci dlhodobo vo Švajčiarsku a často ani samotní Švajčiari:-(.
My pokračujeme v ceste. Pri výjazde z diaľnice sme mali nečakaný problém, všetky výjazdy boli kvôli nehode zablokované. Zamotali sme sa a k spomínaným lanovkám sme prišli až okolo obeda. Zarazilo nás síce, že v lanovkách i vo vláčiku sme boli osamotení, ale už nás nič nemohlo odradiť od očakávaného zážitku. Prvé momenty sme si ešte užívali:
Počasie sa začalo veľmi rýchlo meniť. Keď sa spustili prvé kvapky dažďa, už sme tušili, že dnes to bude náročnejšie.
Mne to začalo vyhovovať, mala som svalovicu z predchádzajúceho dňa z turistiky v regióne Bernských Álp:-) Našim cieľom mala byť stará priehrada Vieux Emosson, ktorá sa nachádza vo výške 2205 m n.m. Moja nevesta zase nebola najvhodnejšie oblečená do nepriaznivých poveternostných podmienok.
Opatrne som prehodila, že ja sa vrátim, dám si na úpätí priehrady kávu a počkám ostatných členov výpravy:-) Ako som predpokladala, na kávičku dostala chuť aj Monika, Lola sa tiež rozhodla zostať v dámskej spoločnosti.
Syn to samozrejme nevzdal, a pokračoval k starej vodnej priehrade, kde ho zastihli hromy, blesky i dážď. Predpokladali sme, že sám to prebehne za cca 1,5 hodinu, pridá sa potom k nám a všetci budeme spokojní…
Keď sme my baby už pokojne popíjali teplé nápoje, začalo sa blýskať a hrmieť. Z reštaurácie sme síce mali pekný výhľad na hory, kde sme opustili môjho syna, ale hmla a dážď nám neposkytovali veľkú viditeľnosť. Káva nám zhorkla v ústach, s napätím sme očakávali, kedy sa objaví náš odvážny Robert:-). Ten sa objavil asi po hodine, kráčajúc v daždi pokojným, jemu vlastným tempom.
Dokonca nebol sám. Po ceste natrafil na francúzskeho fotografa, ktorý schúlený v klbku za kríkom, čakal na koniec búrky, zablokovaný, neschopný pohybu. Robert ho povzbudil, že to najhoršie už prehrmelo a odprevadil ho až k autu:-)
I keď naša túra v ten deň rozumná nebola, máme o jedno dobrodružstvo so šťastným koncom viac. Každý z nás sa zamyslel nad skutočnosťou, že príroda môže byť za určitých okolností zradná a nebezpečná. Napriek tomu, že sme jej večnými obdivovateľmi, treba ju rešpektovať so všetkými jej zákonmi.
Sme súčasťou prírody, nie jej pánmi…